„Mám pocit, že som nezaujímavý, keď sa pozriem na svoje okolie. Pripadám si nudný a tak obyčajný. Všetci majú niečo originálne, niečo svoje, iba ja nie. Som proste nula.“
A mnoho ďalších negatívnych, iracionálnych, podceňujúcich či depresívnych presvedčení. Každý z nás došiel do bodu, kedy sa nevedel nájsť alebo sa stále hľadá. Do bodu, kedy mu takmer nič nedáva zmysel. Do bodu, kedy sa cíti ako blúdna ovca. Keď sa pozrie naokolo, tak zistí, že ostatní sa niečím zaoberajú, že majú niečo, v čom sú dobrí, v čom vynikajú, za čo ich ľudia obdivujú, chvália či oceňujú. Všade kam prídu, tak každý sa s nimi chce rozprávať, všetci ich poznajú, jednoducho sú obľúbení a každý ich má rád. Ako úžasne to znie, tak až skoro dokonale. A keď sa pozrieš na seba, tak máš pocit, že nič nerobíš, že v ničom nevynikáš, že aj krtko je zaujímavejší ako si Ty.
Avšak dovoľ mi poznamenať, že nie je to celkom úplná pravda. Nie je to tak ružové vo svete obľúbených, ako sa Ti možno zdá. Tak úžasné a bezstarostné, že by si si to chcel s nimi vymeniť aspoň na mesiac. I keď máš teraz pocit, že by to bolo rozhodne lepšie ako je to teraz. Ale bolo by to len chvíľkové. Opäť spomínaný princíp ruky, o ktorom som písala v tomto článku, kde sa na veci pozeráme len z tej našej strany a nie na všetky alternatívy, teda aj na to proti, prečo je možno dobré, že nie sme takí ideálni, akých si sami seba predstavujeme, že by sme chceli byť.
Každý sme nejaký. Každý sme iný. Každý z nás je niečím výnimočný, niečím zaujímavý, aj keď sami seba tak nevnímame, iní áno. Nikdy nevieš, pre koho môžeš byť alebo si inšpirácia. Nepotrebuješ byť najlepší v maľovaní, aby si Ťa ľudia zapamätali. Nemusíš mať veľké svaly, aby si vynikal z davu. Niekto to má v sebe, že priťahuje ľudí na základe sympatií, toho čo hovorí, ako sa správa, čo robí, ale to sa dá naučiť. Niekto je zas taký, že keby mohol, tak sa schúli do klbka a nevyjde vonku ako je rok dlhý. Teda odvíja sa to aj od našich osobnostných a povahových čŕt.
Je naozaj dobré byť obľúbený a až tak zaujímavý, že až vyčnievaš z davu?
Ja osobne som typ, ktorý má rád extrémy. Mám rada odlišnosť a neísť s davom. Mať svoj smer a neriešiť, či sa na mňa niekto pozerá ako na blázna alebo outsidera. Na jednej strane teda priťahujem pozornosť ľudí aj tým čo vysielam, ale je za tým aj množstvo predsudkov zo strany druhých. Akonáhle si zaujímavý objekt pre druhých, tak to nesie so sebou výhody aj nevýhody. Môžeš byť pre niekoho motivácia, inšpirácia, ale aj demotivácia tým, čo všetko robíš a ten druhý nie. Avšak akonáhle máš niečo, čo Ťa baví, čo Ťa odlišuje od druhých a máš aj výsledky, tak si ľudí získaš. No ľudia si časom zvyknú, že si mimo normu a budú očakávať, že im stále ponúkneš niečo viac. Akonáhle k tomu nedôjde a Ty zlyháš, stávaš sa postupne menej zaujímavým, až kým nedospeješ do bodu, že nemáš čo ponúknuť a ľudia si nájdu iný objekt záujmu namiesto Teba.
To znamená, že tak rýchlo, ako si dosiahol strop a vystrelil sa do nebies ako raketa, tak rýchlo môžeš spadnúť a v niektorých prípadoch to môže byť aj tvrdé pristátie. Ľudia sa potom trápia a trpia, že už o nich nie je záujem, tak často hľadajú iné alternatívy, ako zaujať, napr. alkoholom, drogami, deviantným (mimo normu) správaním, upútavajú na seba pozornosť, ako to môžeme vidieť v TV u mnohých najmä zahraničných celebrít, do ktorých sa potom obuje bulvár. Niekedy to, že je človek obľúbený aj lezie na nervy. Naozaj. Každý od Teba niečo chce, Ty sa ideš roztrhať, lebo chceš pomôcť všetkým, čo sa v konečnom dôsledku ani nedá, ale pritom zabúdaš na seba. Niekedy si povieš, že byť šedou myškou by bolo lepšie. Mať len jednoducho nejakú aktivitu, robiť si svoje, mať svoj priestor a posúvať sa svojím tempom a nie tempom, ktorý Ti určuje okolie.
Práve ľudia, ktorí tak nepriťahujú pozornosť, vedú spokojnejší život ako tí, ktorí vytŕčajú z davu. Mať svoj smer a svoje hobby, čo Ťa baví a čiastočne vytŕčať z davu je v poriadku. Ale nie silou mocou, lebo dnes je v móde napr. nosiť fialové vlasy, roztrhané gate a pod. Akoby nás spoločnosť stále do niečoho tlačila, aby sme v niečom vynikali, pritom sami o sebe sme zaujímaví. Niekto viac, iný menej. Ale sme.
Na záver Ti to poviem ešte inak, na rovinu. To, že sa budeš snažiť silou mocou byť obľúbený a robiť to, čo Ťa v skutočnosti ani nebaví, sa v konečnom dôsledku aj tak prejaví. Ľudia si to všimnú a vycítia. Pretože nič, čo nevychádza z nás a nie je sýtené našou motiváciou a tým, že to chceme, nevydrží dlho. A je veľký predpoklad, že to dopadne ako s Jožkom z Hornej Dolnej, ktorého sme si na príklade popísali tu. A robiť veci len preto, aby sme sa zapáčili iným, mne osobne nedáva zmysel. Načo? Ľudia, ktorí budú chcieť byť s Tebou, budú. Tí budú akceptovať to, aký si. A vždy buď sám sebou. Premysli si, čo chceš a čo nie, čo Ti dáva zmysel a čo nie a či je potrebné zo seba robiť niečo, čo nie si alebo vôbec nepotrebuješ.
