5P, ktoré najčastejšie hľadáme vo vzťahoch


Minule som si tak sedela s čajíkom na balkóne a trochu sa nechala uniesť myšlienkami, čosi mi vŕtalo v hlave a dospela som k týmto piatim „P“. Zistila som, že v každom vzťahu sa mi aspoň jedno „P“ (ak nie aj všetky) vyskytovalo, a keď nastal nejaký problém, tak som si položila otázku, že ktoré z týchto „P“ sa mi nedostáva? Okrem dôverylásky, ktoré už poväčšine berieme ako samozrejmosť alebo skôr neoddeliteľnú súčasť vzťahov. Ktoré to sú?

1. prijatie –  sám vieš, aké dôležité je pre Teba cítiť sa prijatý (nielen sám sebou), ale aj druhými (polovičkou, priateľmi, rodinou,…). Ten pocit, že môžeš byť spontánny, bláznivý, sarkastický či úchylný, ale pritom vieš, že tá druhá strana Ťa berie takého, aký si. A takisto vieš, pravdepodobne, aký je to pocit, keď nie si prijatý a nevieš, ako sa začleniť alebo musíš potláčať svoje JA, robíš veci, ktoré by si pravdepodobne nerobil, ale chceš byť s tým človekom/ ľuďmi.

Ak človek sám seba neprijal, lepšie povedané nejakú časť seba, s ktorou nie je stotožnený, tak sa to odráža v mnohých smeroch. Človek je potom viac citlivý na veci s tým súvisiace, vysiela negatívne signály, je nesvoj, keď príde na to reč, je nervózny, podráždený, príp. hanbí sa za to, na čo reaguje aj okolie. Mnohokrát to súvisí s tým, že sa človek trápi najčastejšie nad dvomi vecami: „Čo na to povedia druhí?“ (ak sa prejavím) alebo „hanbím sa za to, je to neprípustné, o tom druhí nesmú vedieť, inak by sa už so mnou nebavili, je mi to nepríjemné,…“

Mne osobne veľmi nezaberá povedať si, že „vykašli sa na druhých, je to tvoj život, apod.“ Ono je to fajn takto vnímať a komu to zaberá, tak super, ale sú veci, ktoré na to, aby sme ich pochopili, ale fakt pochopili (nie tak, že prečítam si a poviem si, že „uhm, chápem“), tak k nám musia prísť a oni prídu po nejakom čase. Keď si buď niečo odžijeme alebo sa dostaneme na nejakú inú cestu, k iným ľuďom,… proste to príde ten aha moment, kde si v tom nastavení (emočnom a psychickom) povieš, že dočerta, fakt to tak je, proste už nebudeš mať energiu na pretvarovanie, na ľudí, ktorí ignorujú ostatné Tvoje časti osobnosti a vyberajú si len tie, ktoré sa im páčia, atď. A najčastejšie to príde, keď Ťa niekto sklame a v tom bode hnevu a bolesti to máš chuť zabaliť a vyčítaš si, že si zas začal dôverovať a dopadlo to rovnako.

A potom je prijatie aj o tom, že človek sa spoznáva v rôznych situáciách, ako reaguje a ako reagujú na neho, vzdeláva sa, pracuje na sebe, učí sa mať rád seba, iných. Nikto nemá všetky vlastnosti, ktoré akceptuje každý, resp. ktoré sa každému páčia a všetkým vyhovujú. Sú veci, ktoré sa dajú zmeniť či ovplyvniť, sú také, ktoré sa nedajú (alebo aj keď dajú, tak ten človek za tým niečo má, nejaký dôvod). Život beží ďalej a je mu ukradnuté, či Ty si niečo prijal alebo nie.

Všimni si, že čím viac rastieš, tým Ti chodia do života náročnejšie prekážky. Ak by si mal každé drevo, ktoré Ti prejde popod nohy analyzovať a skúmať, či je také alebo hentaké a prečo práve toto prišlo a nie iné, tak sa zblázniš. To však neznamená, že sa nemáš zamýšľať nad podstatnými súvislosťami. Dajú sa o tom písať celé kapitoly, ale podstatu som tu už zhrnula.

Prijímať sa učíme aj cez druhých ľudí, ktorí nám ukazujú naše chyby a nás to posúva vpred.  A potom je tu aj možnosť, že človek dlhodobo nenájde prijatie plus zvyšné „P,“ až napokon si siahne na život.

2. potvrdenie – platí, že lepšie sa cítime pri ľuďoch, ktorí s nami sympatizujú, ktorí nám dávajú za pravdu, súhlasia s nami, ktorí sú na našej strane, ktorí nás podporia, ocenia, že dobre robíme to, čo robíme, že sme sa dobre rozhodli, apod. Akonáhle sa oveľa viac stretávame s kritikou, s opovrhovaním, s odmietaním, nesúhlasom, tak trpí naša sebadôvera, zneistíme, začneme pochybovať o sebe, prispôsobovať niektoré svoje potreby a názory druhým, aby sme sa im viac priblížili a neboli za outsiderov.

Tých potvrdení je mnoho, či už potvrdenie, že som dobrá žena, otec, manželka, dcéra, kolega, priateľka, že mám na to, že som šikovná, atď. Teda potvrdenie rolí, statusu, schopností,… Jednoducho potrebujeme spätnú väzbu na to, že to, čo robíme, má zmysel a že niekam patríme (potreba spolupatričnosti, ktorá patrí k základným potrebám podľa Maslowovej hierarchie potrieb, potreba istoty a ego potreby), že je tu niekto, koho zaujímame a záleží nám na tom, aby sme boli užitoční a spokojní.

3. pochopenie/ porozumenie – mnohí ľudia sa cítia, že sú nepochopení, akoby hovorili inou rečou. Komunikujú svoje potreby, snažia sa dať najavo svoje pocity, myšlienky, ale akosi okolie to ignoruje alebo akoby sa to všetko odrážalo od múra. „Azda je tak ťažké pochopiť …“ Do istej miery to súvisí aj s EQ, ľudia, ktorí sú viac sociálne orientovaní, empatickejší, dokážu viac chápať. Avšak, toto sa mi v praxi mnohokrát neosvedčilo.

Neraz sa mi stalo, že hoci som sa rozprávala s človekom, ktorý mal xy titulov vpredu aj vzadu, odbornosť neviem aký level, tak mi toľko nerozumel ako obyčajný človek, ktorý nemá titul a žije si svojim skromným životom. A nešlo ani tak o to, koľko mal skúseností. Zvláštne, nie? O tituloch sa kadečo všade píše, ono je pravda, že lepšieho človeka to z Teba neurobí, ale teraz mi ide o ľudskosť.

Občas mám dojem, že je to ako s cibuľou. Toľko toho vieme, stále sa nabaľujeme novými poznatkami, ale aspoň polovici nerozumieme a tie útržky, ktoré zo seba vysekáme, očakávame, že postačia k tomu, aby sme si získali človeka a mohli povedať, že nás už pozná, a teda bude nám aj rozumieť.

Naučila som sa, že ak chcem človeka pochopiť, tak ho musím v prvom rade počúvať a odpojiť svoje myšlienky, svoj svet a sústrediť sa na to, čo mi hovorí. Každému bežia na pozadí procesy, a to dosť blokuje pozornosť.

Po ďalšie, pri skúšaní viacerých terapií je na začiatku mnohokrát problém, že človek si počas načúvania začne vytvárať otázky, formulácie a reakcie, aby potom reč nestála (práca s tichom je prirodzená súčasť, ale na začiatku je toľko podnetov, že človek nevie, čo skôr, či si zapisovať, či pozorovať, či sa pýtať, či sledovať čas, atď.). Občas je to tak aj vo vzťahoch. Menej ho počúva, a to je to isté, ako keď čítaš knihu.

Akonáhle Ti chýba pár riadkov alebo stačí, že Ti chýba pár slov, veta mení/ stráca význam. Neočakáva sa a ani nepredpokladá, že si to budeš všetko pamätať, to ani nie je možné, ale počas načúvania sa Ti vytvárajú v hlave akoby mapy, súvislosti, vďaka ktorým si dokážeš jednotlivé podnety prepájať. Jednak medzi sebou a jednak so svojimi zážitkami a emóciami. Preto je dôležité si trénovať udržiavanie pozornosti a načúvanie ľuďom (aj s prirodzeným záujmom).

Ak chceš pochopiť človeka, tak sa ho pýtaj k veci, zaujímaj sa o jeho reakcie, postoje, vypni svoje vnútorné dialógy či monológy so sebou a nepripravuj si odpovede či otázky dopredu. Odstráň všetko, čo ťa ruší od plného sústredenia a neboj sa prejaviť emócie (verbálne aj neverbálne). A ak sa chceš človeku viac priblížiť, tak ho reflektuj (zrkadli) a používaj jeho slová, aby mal presne ten pocit, že mu konečne niekto rozumie.

Ak som chcela byť pochopená v niektorých veciach, tak som vyhľadávala ľudí, ktorí riešia podobné problémy ako ja, ktorí mi vedia pomôcť, ktorí sa s problémom vyrovnali, ktorí mi vnesú do toho iný pohľad a navedú ma na inú cestu. Prípadne som začala googliť alebo čítať si knihy, vždy je niekto, kto má podobný problém ako Ty, možno nájdeš svoju odpoveď, len treba skúšať. Myslela som si, že to príde samo a automaticky, že ma ľudia v tom či onom pochopia, ale človek musí byť do istej miery aktívny aj sám a hľadať možnosti (ak sa chce niekam posunúť).

4. podpora – spomenula som to aj pri pochopení. Ono všetky tieto „P“ spolu súvisia, takže sa to prepája. Podpora je trochu zvláštna záležitosť, pretože často počúvam, že od cudzích ľudí sa človek dočká väčšej podpory ako od vlastnej rodiny či blízkych. Šťastný to ten, ktorý to má naopak. A nebavíme sa teraz o materiálnej či finančnej podpore. Naučilo ma to spoliehať sa na seba, neočakávať, že každý krok, ktorý spravím, bude niekým iným ocenený a že nie všetko, čo robím, bude pochopené a musí byť podporené mojim okolím. Nie!

Keď som písala a ilustrovala knihu, tak rodičia ma nepodporili, pretože im to prišlo ako blbosť a strata času, nebrali to ako niečo dôležité, to isté, keď som si založila stránku, keď som šla do útulku či keď som riešila svoje startupy, čo s nimi bude ďalej, tých situácií bolo mnoho. Ale to netreba takých ľudí odcudzovať, oni to proste vnímajú inak a strávil by si veľmi veľa času nad tým, čo a prečo by mali či nemali a z praxe Ti poviem, že to nemá význam. Oni sú super na iné veci, iné debaty, to je okej.

Sú, samozrejme, ľudia, ktorí sú hrdí na svoje deti, vnúčatá, nech robia hocičo, poznám takých ľudí, ale sú aj takí, ktorí to nemajú a myslia si, že to, o čo sa pokúšajú, čo chcú dosiahnuť, je blud, že sa im to nepodarí, že na to nemajú, že pri nich nikto nestojí, atď., a to zväčša preto, že ich nikto nepodporí a pomaly vyhára ich nádej. Ja to nazývam „hľadanie si rovnakej krvnej skupiny.“ Sám vieš, že ak máš A, tak nemôžeš dať B, atď. a nula je univerzál. Platí to aj tu. Potrebuješ si nájsť to áčko, aby Ti dobilo baterky, aby si mohol pokračovať ďalej alebo nulku, to sú takí zvláštni ľudia, o ktorých nevieš, že sú, ale nejakou „náhodou“ Ti prídu do cesty, keď to nečakáš, nepoznajú Ťa a ani Ty ich, ale keď im vo vlaku alebo niekde začneš o sebe rozprávať, čomu sa venuješ, tak Ťa podporia a držia Ti palce. A to je presne taký malý motorček, ktorý Ti vie dodať plyn.

5. povzbudenie – je to kvázi nadväznosť na podporu, pretože aj vďaka nej a tomu „motorčeku“ si povieš, že bude lepšie, že svitá na lepšie časy a že aj toto prejde. Ja ho čerpám najmä od tých mne najbližších priateľov a z mojej vnútornej motivácie a viery, že nič netrvá večne a aj búrka raz skončí.

6. + priateľstvo – dávam to ako poslednú možnosť, bonus, pretože z môjho uhla nie úplne vo všetkých vzťahoch človek hľadá v tom druhom aj priateľa, ale môžme to tu pridať. Niekedy mne osobne stačí, že som prijatá, že ma niekto povzbudí, či tomu tak bolo v škole alebo v práci, ale nutne som v ňom nehľadala priateľa, resp. nie každého človeka chceš mať vo svojom živote (aj opačne), hoci priateľov nie je nikdy dosť, ako sa vraví, je s tým spojená aj zodpovednosť starať sa o vzťah a priatelia nie sú výnimkou. Radšej kvalita ako kvantita. Skôr je tento bod určený pre tie užšie vzťahové väzby. Ak je vzťah založený len na príťažlivosti a chýba tam priateľstvo, tak je odsúdené časom na zánik. Ťažko sa buduje niečo, keď chýbajú základy, o ktoré sa môžeš oprieť.

Niekto má týchto 5(+1)P v jednej osobe, niekto vo viacerých, ale je dôležité, aby sa nám týchto 5P v živote dostávalo a boli sme za ne vďační. Aj za tých, ktorí nám ich dávajú, aj za situácie, vďaka ktorým si ich my sami budujeme a môžme tak dávať aj iným. Preto skús popremýšľať nad tým, kde ich dostávaš, kde Ti chýbajú, kde ich vieš doplniť a kde ich márne hľadáš.

zdroj obrázka: pinterest.com