Náhody neexistujú, všetko je tak, ako má byť, funguje zákon príťažlivosti atď…” Áno, to sú všetko známe veci, ktorým človek uverí, až keď prestane bojovať sám proti sebe a s celým svetom a pýtať sa, prečo práve ja som ten/ tá, čo sa mi to deje? Prečo nie sused od vedľa, ale ja?

V období, keď som mala asi tú najväčšiu krízu (čo som si vtedy naozaj myslela), období, keď mi nič nedávalo zmysel, keď som sa najviac hľadala, keď som mala milión nezodpovedaných otázok, nevedela, čo so sebou, čo ďalej, doma ani v škole to nebolo dobré, práve vtedy mi prišli do cesty ľudia a ponuka, ktorá mi zmenila život. “

“Príde to, keď to nečakáš, ale musíš byť pripravený stále. “

Keď som si mala vybrať, kam pôjdem na výšku, tak som nemala ani šajnu. Dovtedy chceli naši, aby som šla na farmáciu, ale akosi ma tony učenia a medicínsky zápach nelákali. Mňa bavilo umenie a šport, od škôlky som chodila na tenis, na výtvarnú, potom na plávanie, proste žiaden voľný čas, a to ma oddialilo od kamarátov, od všetkého, čo bolo pre obdobie puberty prirodzené. Musela som rýchlo dospieť. V treťom ročníku som si síce dala predmety na medicínu, ale absolútne ma to nebavilo. Keď vypísali na nástenku zoznam kombinácií predmetov a následne odbory, tak som sa chodila pozerať každý deň v škole s otázkou: “Čo zo mňa bude”? Učitelia aj rodičia očakávali, že niečo extra. Bavilo ma všetko a zároveň nič tak, aby som sa tomu dokázala venovať niekoľko rokov.

Bola som stratená. Rodičia na mňa netlačili, výber bol na mne. Vedela som, že sa musím rozhodnúť čo najskôr. Rozhodla som sa však nesprávne. Vo štvrtom ročníku som si zmenila chémiu na náuku o spoločnosti. Medzitým som sa pripravovala na VŠMU, na animovanú tvorbu. Nevzali ma a ja som za to vďačná. Lebo nebola by som tam, kde som teraz, pravdepodobne by som sa trápila a umenie mi ostalo doteraz. Napísala som, ilustrovala a vydala vlastnú knihu, a to je niečo, v čo som ani predtým nedúfala, že…

“Je možné mať niečo vlastné a urobiť si to po svojom. Nie podľa predstáv iných.”

Keď ma vzali na psychológiu, tak som sa prvý ročník trápila. Nebolo to to, čo som očakávala. To povie asi každý vysokoškolák, ktorý mal predtým veľké ideály o tom, ako to celé prebieha. Počúvala som z každej strany, že ak ma to nebaví, tak čo tam robím alebo musím vydržať, to je len prvý ročník taký odveci, cítila som obrovský tlak. No mala som pocit, že ešte prilievam aj do ohňa. Finančné výdavky sa zvýšili a ja som mala čím ďalej, tým viac výčitky svedomia, že nielenže som na škole, ktorá ma zatiaľ vôbec nebaví, ale že do mňa investujú rodičia a očakávajú, že zo mňa niečo bude, navyše som im nemala ani ako doma pomáhať. Mala som nejaké brigády, ale to stačilo akurát na moje výdavky. Chcela som niečo viac, niečo, kde sa môžem realizovať, niečo naučiť, využiť svoj potenciál. A potom sa stalo niečo, čo som nečakala…

Skoro každý deň ešte počas strednej školy som videla jedného muža, ktorý prechádzal popred náš vchod v obleku. Pozorovala som ho cez okno, kde asi býva. Býval vo vedľajšom vchode a ja som si len pomyslela: “raz budem pracovať v jeho firme.” Nedala som pozor na to, čo som si želala a o týždeň som sedela na jeho gauči s treskou, dvoma rožkami a jeho vizitkou v ruke. To bol môj prvý pohovor v živote 😀 A ono to vyšlo…

Začala som podnikať v 20-tke. Predmetom sa stali financie. Ja viem, dnes to už robí pomaly každý druhý, ako sa hovorí a existuje na to xy názorov. Bola to výzva. Minimálne pre mladého človeka. Cítila som, že mi to môže pomôcť, hoci som absolútne nevedela do čoho idem. Ale išla som, lebo som nemala čo stratiť. Po roku som skončila. No bola to obrovská skúsenosť. Keď sa na to pozriem spätne, bol to odrazový mostík k tomu, že nechcem byť zamestnanec, nechcem makať na sny druhých, ale na svoje. Že nechcem dopadnúť, ako moji rodičia, urobiť sa niekoľko rokov a prežívať. Naučila som sa v podnikaní obrovské množstvo vecí, komunikáciu, skúsenosti, proste dalo mi to tak veľa, že som na tom začala budovať. Zmenilo sa mi myslenie, bohužiaľ aj celý okruh ľudí, pretože samozrejme, že ma v tom nikto nepodporil, hoci som dosiahla kariérny postup. Budovala som tím už od začiatku, ale nemala som žiadne skúsenosti, ako ho viesť a navyše som sama nebola príkladom. Začala som sa viac venovať sebe, psychológii, motivácii a hlavne pozorovať svet a ľudí okolo mňa, všímať si, čo robia, ako reagujú, doslova sa to stalo mojou každodennou aktivitou. 

Ale stále ma to ťahalo podnikať…

Chýbali mi tie semináre, pravidelné vzdelávanie, stretávanie sa s úspešnými ľuďmi. Moje letné prázdniny v roku 2014 vyzerali tak, že som 10 hodín denne študovala články, čítala knihy, nasávala informácie zovšadiaľ, odkiaľ sa dalo, až kým mi z toho doslova nepreplo. Lebo to bola záťaž a cítila som sa ako chodiaca encyklopédia, ktorá o chvíľu exploduje. V tom čase som mala pred sebou štátnice a pracovala som na svojej knihe. Nakoniec sa mi oba ciele úspešne podarili. Prišli prázdniny a bola som postavená pred ďalšie skúšky. Ocko vtedy už x-krát odchádzal do dôchodku a pýtal sa ma, ako to vidím ďalej so školou. Ťahalo ma to do Bratislavy, ale realita bola, že buď si na ňu zarobím alebo mi musia stačiť Košice. Tak som si dala prihlášku len do Košíc a vzali ma. Tešila som sa nakoniec ako malé dieťa, lebo som si nevedela predstaviť ešte dlhšie cestovať bez ISICU a zliav.

Opäť som sa dostala do toho istého štádia ako som bola v prvom ročníku. Zmätok, frustrácia, stres, obavy, znudenie, depresia, odpor, nízke sebavedomie, prehnane som všetko analyzovala, vzťahovačnosť, bojovala som sama so sebou aj s celým svetom, nič nešlo, ako malo, ako som chcela, ľudia, ktorých som mala rada odchádzali a mala som skôr “šťastie” na tých nesprávnych ľudí, vtedy sa veľa ľudí zomlelo, vymenilo a ja som sa cítila sama. Ten pocit, keď sú okolo Teba ľudia, ale akoby si sa na nich pozeral len cez sklo, videl, ako otvárajú ústa, ale nepočul zvuk, prechovával nejaké emócie, ale ten pocit, že sa cítiš, akoby si bol naozaj z inej planéty a nemal tam čo robiť.  Že ten život ide mimo Teba. Že tí ľudia žijú úplne iné životy ako Ty. Vnímajú veci inak ako Ty. Majú hodnoty, zmýšľanie, ktoré sú iné od Tvojich. Že sedíš na lavičke, na prednáškach, vo vlaku, to je jedno kde, ale máš nastavený svoj svet. Samozrejme, že im to nezazlievaš, sú to ich životy, ale potom som sa viac uzavrela. Počas Ďalších rokov štúdia som chcela niekoľkokrát skončiť školu, no som rada, že som to neurobila, aj keď Ti to možno po všetkom príde divné. Má to aj svoje výhody. Urobila som ešte pár zmien, a to…

“Začala venovať čas opäť sebe, kúpila si kurzy, pomohla niekoľkým ľuďom, urobila kľúčové rozhodnutia, ktoré ma len utvrdili v tom, že idem správnym smerom.”

Hoci mi veľakrát prišlo ľúto, že zatiaľ čo ja makám na svojich snoch, ktoré prídu neskôr, iní si užívajú život teraz. No každá dobre odvedená práca prináša so sebou ovocie. Prestala som samú seba ešte viac demotivovať. A to isté by si mal urobiť aj Ty. Podarilo sa mi aj vďaka kurzom správne sa nastaviť. Hoci na začiatku to bol pre mňa doslova masaker. Zmenila postoj, začala som sa na veci pozerať inak. Ako? Jednotlivé kroky, zmeny postojov a myšlienok som tak, ako som to cítila, zahrnula do jednotlivých článkov. Pretože jedno z rozhodnutí, za ktoré som vďačná a ktoré som urobila, bolo, že som začala písať blog s cieľom, že sa podelím s ľuďmi o moje myšlienky, názory, pohľady, skúsenosti….a ja verím, že niektorým pomôžu. 

Simona Máziková