Jeden mladík sa pýtal najmúdrejšieho človeka zo všetkých ľudí na tajomstvo šťastia. Mudrc mu poradil, aby sa prešiel po paláci a aby sa po dvoch hodinách vrátil. „Chcem však iba jedno,“ zakončil mudrc a podal mladíkovi lyžičku, do ktorej vkvapol dve kvapky oleja. „Choď sa poprechádzať po paláci s touto lyžičkou, ale tak, že olej nevyleješ.“ Po dvoch hodinách sa mladík vrátil a mudrc sa ho spýtal:„Všimol si si gobelíny v mojej jedálni? A videl si tie nádherne záhrady? A čo povieš na tie vzácne pergameny?“ Mladík sa zahanbil a priznal sa, že nevidel nič. Dával pozor iba na to, aby nevylial tie kvapky oleja. „Pekne sa vráť a venuj pozornosť divom môjho sveta,“ povedal mudrc. Mladík si vzal lyžičku a vydal sa znova na cestu. Začal obdivovať všetky umelecké diela. Všímal si záhrady, kvety a hory. Vrátil sa k mudrcovi a podrobne mu vyrozprával všetko, čo videl. Keď sa pozrel do lyžičky, videl, že je prázdna. „A kdeže máš tie kvapky oleja, ktoré som ti zveril?“ pýtal sa mudrc. „Dobre, poradím ti len jedno,“ zakončil mudrc. „Tajomstvo šťastia spočíva v tom, že keď obdivuješ divy sveta, nezabudneš na dve kvapky oleja v lyžičke.
Čo naviac mám k tomu ja?
Popri všetkých starostiach, čo máš, dúfam, že nezabúdaš aj na seba. Možno máš teraz v sebe hnev, možno bezmocnosť, možno strach či iné emócie, ktoré Ťa trápia. Si veľký bojovník, preto Ti patrí môj obdiv. Chcem Ti však povedať, že je to v poriadku, ak sa v Tebe bijú aj tie pozitívne aj negatívne emócie. Daj im voľný priebeh, prijmi ich, pobudni s nimi, nech sa viac prejavia a odídu preč. Avšak pozor na to, aby si sa v nich nezačal „topiť“, aby nezastreli Tvoj zdravý úsudok a nezvalcovali Ťa tak, že nebudeš schopný odpustenia či pochopenia. Ja viem, že mnohé veci sa zdajú ako nepochopiteľné/ neodpustiteľné, ale majú svoj účel. Na niečo sú. Časom sa ich cieľ prejaví. Platí to aj voči sebe aj voči druhým.
Niekedy naša prvotná reakcia nemusí byť najlepšia, ale za zamyslenie stojí, že koľkokrát nás v bežných situáciách naše emócie predbehnú pred tým, než niečo povieme alebo urobíme? A potom nás to aj mrzí, ale vieme, že nech by sme sa ako prekonávali, tak proste sme ľudia. A veľakrát robíme tak, ako v danom momente cítime. To nás ale vo všetkom neospravedlňuje. Sme aj emocionálne bytosti, ale stále nám má kraľovať rozum, ktorý dokáže aj tieto emócie regulovať. Mať ten prirodzený nadhľad na veci je mnohokrát oslobodzujúce, predchádza veľa konfliktom a dôsledkom, ktoré by sme mohli časom ľutovať.
Hoci niekedy je to náročné nenechať sa uniesť, možno postačí si zopakovať abecedu pred tým, ako niečo zo seba človek dostane. To neznamená, že nemôžeš byť sám sebou a povedať, čo chceš, ale porozmýšľaj, na čom Ti v danom momente záleží a čomu prikladáš váhu či moc. Čomu si otrokom a čo vieš naopak ovládať Ty sám. Čo chceš, aby vyhralo a čoho si ochotný sa vzdať.
