[PRÍBEH]: “Sme ako šarkany…”


“Tatííí? Poďme si spolu púšťať šarkana…,” prosil syn svojho otca ťahajúc ho za rukáv košele smerom k dverám.

“Synku, rád by som, ale mám veľa práce. Pôjdeme neskôr.” odvetil otec.

“To si mi povedal aj minule! Ty nikdy nemáš na mňa čas.” s plačom sa syn rozbehol do svojej izby a nahnevane tresol dverami. “S dospelými nie je žiadna zábava. Stále si nájdu nejaké výhovorky. Ale čo mám robiť, aby som bol pre ocka dôležitejší ako jeho práca?” trápil sa otázkami, na ktoré však nepoznal odpovede.

Otcova tvár, ktorá obyčajne oplývala veselým a priateľským výrazom, sa náhle premenila na spúšť plnú hnevu, smútku a zúfalstva. Pozrel sa von oknom a zbadal, ako sa malé vtáča snaží vyletieť z hniezda. Pripomenulo mu to detské časy, keď spolu so synom trávili celé poobedie na lúke púšťaním šarkana. Pousmial sa a zamieril do pivnice, kde už nejaký ten rok nebolo ani nohy. Všade boli samé pavučiny a kopa prachu. Porozhliadol sa, keď si v rohu pivnice všimol starú skriňu, o ktorú bol opretý malý detský bicykel. Priblížil sa k nemu a z plného hrdla sfúkol z neho prach. Okolo sedadla bola omotaná pruhovaná šnúrka. Chytil ju a pomaly ťahal. Ťahal, až kým nevytiahol obrovského šarkana – draka. Bol síce zaprášený, ale stále vyzeral ako nový. Rukou ho jemne oprášil a vzal ho so sebou nahor.

Zaklopal na synove dvere dúfajúc, že už sa na neho nehnevá. “Choď preč!” ozvalo sa spoza dverí. Otec sa oprel o stenu, vzdychol si a začal:” Vieš, svet dospelých je občas komplikovaný. Občas by som si prial byť v Tvojom veku a nemusel mať toľko práce a povinností. No určite to nie je o tom, že Ťa mám menej rád alebo žeby som sa Ti nechcel venovať. Si môj syn, ktorého mám nadovšetko rád a každá naša spoločná chvíľa mi pomáha prežiť časy, ktoré nie sme spolu.” dodal, vzal do rúk šarkana a opäť sa priblížil k dverám čakajúc na odpoveď.

Ozvali sa malé kroky. Dvere sa otvorili. “Jupííííííííííííííí.” Syn začal výskať od radosti, keď zbadal svojho šarkana. “Ty si ho našiel!” vytešoval sa syn. “Tak sa prezleč a pôjdeme ho prevetrať.” povedal s úsmevom a pohladil syna po hlave. “Počkám Ťa dole.”

Spoločne vyšli na lúku neďaleko ich domčeka. Fúkal jemný vietor. Na púšťanie šarkana to bol deň ako stvorený. Otec namotal šnúrku okolo synovej ruky, aby mu neušiel. “Tatííí, pozri sa, aký je veľký! A ako sa vznáša! A aké má krídla! Aj ja by som chcel mať také krídla ako on a niekam odletieť.” vytešoval sa syn s veľkou radosťou v očiach.

“A kam by si chcel odletieť?” zvedavo sa opýtal otec. “Niekam, kde by neexistoval čas a mohol by si sa mi stále venovať…aj Ty aj mamka.” Otca tieto slová veľmi chytili za srdce. Trávil v práci naozaj veľa času a premrhal tak mnoho chvíľ so synom, ktoré nemožno vrátiť späť.

Chvíle, ktoré spolu trávia rodičia a deti, raz pominú. V každom veku dieťa potrebuje niečo iné, ale keď je malé, potrebuje pozornosť oboch rodičov, vzhľadom k tomu, že oni sú tí, od ktorých sa najviac učí. Ak dieťaťu ukážem, že práca je niečo, čo bráni tráveniu času s dieťaťom, dieťa si zafixuje, že práce je veľa, práca mu berie rodičov, nemajú na neho čas, práca je súper, s ktorým musí bojovať o otcovu či maminu pozornosť, práca unavuje rodiča, apod. Potom sa to pretaví aj do neskorších vzťahov. Podobne si takto fixuje aj ďalšie veci, ktoré v rodine odpozoruje, preto treba byť viac pozorný a citlivý voči týmto podnetom a zapájať aj deti do spoločných aktivít, rozhodovacieho procesu, inak si môžu brať za vinu to, čo sa doma deje.

(A takisto byť pozorný voči tomu, koľko takýchto “vzorcov” máme v sebe my sami.)

Posadil si syna do lona, vrelo ho objal, zatiaľ čo syn sa zaoberal drakom. Bol ním fascinovaný…

“Občas sme ako šarkany. Chceme sa nechať unášať niekam vo vetre, lietať, nebyť ničím obmedzovaní, nemať toľko povinností, ale zároveň chceme a potrebujeme byť k niečomu pripútaní, mať dôveru, k niekomu patriť. Potrebujeme, aby nás niekto držal a udával smer. Vlastne, aby sme mali spoločný smer a nemuseli dookola vysvetľovať, prečo robíme veci tak, ako robíme.

Je to akoby ten drak žil v našom vnútri. Občas sa prederie von a my môžme dýchať. Občas je uväznený v klietke, spútaný reťazami…”

Sú obdobia, kedy sa cítime stratení, kedy ulietavame, kedy sa cítime osamelí a “odtrhnutí” z reťaze. Na druhej strane je pocit, že nás niekto drží, ovláda (možno manipuluje), niekto, na kom sme závislí, možno aj uväznení. Sme hore, ale niečo nás ťahá späť na zem. Sú ľudia, ktorí väčšinu dňa alebo svojho života “lietajú” v oblakoch, majú mnoho predstáv, vízií a je im takto dobre. Sú ľudia, ktorí sa držia surovo pri zemi a neradi trávia čas premýšľaním nad tým, čo by bolo, keby bolo či predstavovaním si nejakých ideálov. Avšak nie je jednoduché komunikovať s oboma typmi, zvlášť, ak to majú v extrémnej forme.

Šarkany dokážu lietať len vtedy, keď je vietor. Je tam nejaká sila, ktorá ich poháňa, inak to, že by ich niekto držal, stratilo význam. To znamená, že tu máme tri premenné (niečo, čo nás drží, niečo, čo nám dáva nádej a môžeme vďaka tomu dýchať a rásť a niečo, čo je externá premenná ako tu je vietor, ktorá udáva smer, ale nie je v našich silách ju celkom ovládať). 

Súčet týchto premenných by mal byť stále kladné číslo (ak by sme si jednotlivé premenné ohodnotili na škále povedzme od -5 do 5). To je základný princíp, inak dochádza k frustrácii, nespokojnosti, úzkosti atď. Ak je Tvoj výsledok negatívny, skús popremýšľať, ktorá premenná Ťa najviac ovplyvňuje, ktorej dávaš vyššiu váhu ako ostatným, prípadne ako môžeš ovplyvniť výsledok tak, aby si bol spokojný (možno pridaním ďalšej premennej).

príbehy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *