Mladý muž sa chcel oženiť s nádhernou farmárovou dcérou. Išiel teda k farmárovi, aby požiadal o jej ruku. Farmár sa na neho pozrel a povedal: Syn môj! Práve sa chystám vypustiť troch býkov. Keď sa ti podarí chytiť za chvost aspoň jedného, môžeš si vziať za ženu moju dcéru.“ Mladík sa postavil na určené miesto. Z maštale vybehol prvý býk. Bol to ten najväčší býk, akého kedy videl. Bežal na pastvisko a zem sa priam otriasala od jeho kopýt. Mladík sa rozhodol, že ho nechá tak. Nechal ho prebehnúť okolo seba. Z maštale vybehol druhý býk. Neuveriteľné! Bol ešte mohutnejší ako ten prvý. Veľkou rýchlosťou sa rútil priamo na mladíka. Ten nevidel inú šancu, ako sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia za ohradu. Nakoniec vyšiel tretí býk. Mladík sa usmial. Tento býk bol ten najmenší, akého kedy videl. Vyzeral slabý a chorý. Ani nebežal, skôr len rýchlo kráčal. „Toto je môj býk,“ povedal si mladík. Nadbehol mu a v správnom momente k nemu priskočil, aby ho chytil za chvost. No na svoje prekvapenie zistil, že tento býk žiaden chvost nemá!
Čo naviac mám k tomu ja:
Ojoj! Klasika. Keď človek už konečne naberie odvahu, tak sa dačo po*erie, no nie tak?! Hrúúúúúza. No verím, že to prekonávanie musí byť únavné. Vkuse dookola niečo skúšať…tak to je už na mozog. A v momente, keď to človek pustí a pomaly sa zaprisahá, že nikdy v živote, tak to znova dôjde. A v ešte extrémnejšej forme, no minulosť nám chodí, kým ju nepochopíme, ale to je fér, nie?…tuším má niekto zmysel pre humor. Alebo keď si niečo vyhliadne, že to bude jeho a dakto mu to vyfúkne…áááá! No to snáď…
O príležitostiach sa dá písať strašne veľa. XY autorov, xy teórií a stále je výsledok taký, že sú akoby 4 tábory. Ľudia, čo berú zaradom všetko, čo príde, ľudia, čo neriešia a aj tak vkuse sa niekam (pomaly ani nevedia ako) dostanú (vďaka kontaktom, šťastiu, atď.), ľudia, ktorí si idú cieľavedome za svojim a príležitosti si ich nájdu povedzme samé a vyberajú si, ktoré vezmú a ktoré nie a potom takí, ktorí si ich vytvárajú sami, lebo sa im nepáčia podmienky (alebo niečo iné) na ostatných možnostiach.
Ono ale treba povedať, že nič, čo človek začne vytvárať, tak nie je finálne na začiatku. To sa kreuje a formuje a vyšperkuje za chodu. To viete, nič nové to nie je. Dôležitý je ten smer a hlavne rozhodnutie. A teda nikdy nevieš, či po ceste nepríde iná príležitosť, ktorá Ťa viac osloví ako tá, ktorú si vzal pred rokom. V istom štádiu si človek akoby naplní to, kedy ho to ešte zaujíma/baví a potom už mnohokrát sa trápi. Čiže podstata – netreba sa báť to vziať, a keď nevyjde, tak si to aspoň skúsil.
RÝCHLY TIP: Je fajn si povedať takú formulku: „Dnes to spravím“ alebo „teraz to skúsim/urobím“ (pre mozog je to prijateľnejšie ako povedať mu, že o mesiac..to si ťažšie predstavuje/uchopuje) a ak to „dnes“ nebolo tak hrozné, tak zajtra si povedz to isté, teda „aj dnes to skúsim“…súčet „dnes“ raz dosiahne „návyk“ (niekoľko dní) a nebude Ti to pripadať ako niečo desivé alebo stresujúce, ale zvykneš si na to. Potom ostáva len formovať ďalej, čo sa dá zlepšiť, urobiť inak, atď. Funguje to, aj keď chceš začať cvičiť („dnes si zacvičím“) či prestať fajčiť či piť(„dnes si nedám“), pri učení jazyka apod. Ďalšia vec je, že ten čas, ktorý pri tom stráviš, vôbec nemusí byť dlhý, stačí na začiatok aj 15-20 minút a potom si pridávať. Ale nerieš pritom to, či to budeš robiť aj zajtra, pretože mozog sa tým dostane do stresu, že „ó moje nervy, to načo som sa ja zas dal“ a dopadne to ako vo väčšine prípadov, že sa Ti nebude chcieť a necháš to. Zo začiatku, jasné, že príde deň, kedy sa Ti nebude chcieť, ale pauza by znamenala, že si zakóduješ do hlavy „veď si aj zajtra môžem dať pauzu a vlastne to robiť, kedy chcem..“..nedonútiš sa potom k tomu, lebo si nájdeš stále niečo iné (to chce potom fakt silné sebazaprenie). Treba to aj robiť s chuťou a radosťou, to je jasné. A najlepšie si nájsť na to vhodný čas. Takže si vybrať také príležitosti alebo ciele, ktoré Ťa budú aj motivovať a baviť (dlhodobejšie, nie týždeň). Aj pomalý krok je krok.
Okeej, ale pozor! Nejaká tá harmónia by mala byť prítomná stále a vo všetkom, ja zas viem, že dnes je doba, kedy sme už presýtení asi všetkým a tie tlaky sú obrovské. Ja sama občas cítim, že je toho už vyše hlavy a potom len človek uteká do lesa, iní prokrastinujú (alebo už úplne vypúšťajú) a potom sa divíme, že počet pacientov každoročne pribúda. Divíš sa? Kam sa ženieme? Čo je vlastne tá cieľová stanica, ktorú my stále niekam posúvame?
Záverom, ja viem, že človek je niekedy rád, keď si môže pospať o hodinu dlhšie alebo keď stihne raňajky, nie to ešte vytvárať príležitosti. Áno, jedna vec sú priority, time-managment, hodnoty, ciele, zmysel života atď. a ja viem, že sa s tým pravidelne pasuješ, fandím Ti a máš moju podporu, ale opäť moja obľúbená veta: „Úspech je AJ žiť každodenný život,“ a teda nezabúdaj pri honbe za príležitosťami aj na to, že si ČLOVEK, nie stroj. Ja určite nemám nič proti tomu sa inšpirovať, ísť si za svojimi cieľmi atď, ale často sa stretávam aj s tou opačnou stranou, že si to vždy vyžiada aj nejakú daň (časom). Takže veľa zdaru a hlavne rob veci s láskou.
