Dve semienka ležali vedľa seba v úrodnom jesennom poli. Jedno si povedalo: „Chcem rásť. Chcem ponoriť svoje korene do hĺbky zeme podo mnou a dať vyrásť výhonkom cez kôru zeme, ktorá je nado mnou…Chcem rozvinúť svoje nežné pupene ako zástavy, aby som zvestovalo príchod jari… Chcem pocítiť teplo slnka na svojej tvári a na svojich lupienkoch požehnanie rannej rosy.“ A rástlo. Druhé semienko si povedalo: „Ten môj osud, to je ale osud! Bojím sa. Keď vnorím svoje korene do zeme, ktorá je podo mnou, neviem, s čím sa v tej tme stretnem. Ak si prerazím cestu tvrdou pôdou nad sebou, môžem poraniť svoje jemné výhonky… A čo keď otvorím svoje puky a nejaký slimák ich zožerie? A čo keď rozviniem svoje kvety a nejaké dieťa ich vytrhne zo zeme? Nie. Lepšie bude čakať, kým nebude hroziť nijaké nebezpečenstvo.“ A čakalo. Čakalo, kým sa na začiatku jari neobjavila na poli sliepka a hrabala, hrabala, kým nevyhrabala čakajúc semeno, a hneď ho zhltla.
Čo naviac mám k tomu ja?
Ktosi mi raz povedal: „Kto zaváha, nežere.“ Mnohokrát v živote som aj ja zaváhala, bála sa, že čo ak sa niečo stane a toľko vecí mi ušlo! Hnevala som sa na seba a predpokladám, že to poznáš aj Ty. Keď si ako medzi dvoma mlynmi alebo nevieš sa rozhodnúť, bojíš sa, čo sa stane. Vtedy zaberá otázka: „Čo najhoršie sa mi môže stať, keď to urobím? Keď to poviem? Keď sa to stane? Je to otázky, ktorá sa často využíva aj v terapiách aj v koučingu apod. Ak vyriešiš túto otázku a nájdeš riešenie, tak ostatné už bude len lepšie. Nedávno som v jednej knihe čítala toto: „Neexistuje nič okrem smrti, čo by Ťa dokázalo zastaviť.“ Niektorí vnímajú smrť ako vyslobodenie z tohto sveta, iní sa jej strašne boja, iní boli na prahu smrti, mnohí autori prirovnávajú smrť k spánku, preto sa vraví, že „spí ako zabitý“ alebo „spí ako mŕtvy,“ pretože im to viac pomáha, predstavujú si smrť ako niečo príjemné, bezbolestné. Avšak aby sme prišli k pointe. Buď to spravíš Ty alebo niekto iný za Teba a zožne aj za Teba úspech. Lenže ak to potom nebude také, ako si chcel, tak sa potom nesťažuj, že si nemal možnosť to zmeniť či ovplyvniť. Buď budeš do konca života žiť v strachu, a tak Ti utečie celý život alebo budeš robiť veci, ktoré chceš, skúšať, robiť chyby, pretože to je súčasť cesty a jediné čo sa Ti môže stať, že Ťa „sliepka zožerie ako to semienko.“ (obrazne povedané). Alebo ako povedal dr. House: „Nejde o to, čo jete vy, ale čo žerie vás.“ Jednoducho všade je nejaké riziko. Pred každou príležitosťou si spomeň na tento príbeh a surovo si povedz, čoho sa bojíš verzus čo môžeš získať. Prehodnoť to. Ak zisky prevyšujú straty, choď do toho. Potrebujete predsa žiť a rásť, nie čakať iba na smrť.
