Bývalý prezident USA Ronald Reagan rozpráva, že už ako dieťa spoznal dôležitosť správneho rozhodnutia. Jeho láskavá teta ho raz vzal k obuvníkovi, aby mu dala ušiť nové topánky. Obuvník sa ho spýtal: „Aké majú byť špičky topánok – okrúhle alebo hranaté?“ Mladý Reagan sa nevedel rozhodnúť. Obuvník mu teda povedal: „Porozmýšľaj! Prídeš zajtra alebo pozajtra a povieš mi, aké si želáš.“ O pár dní obuvník uvidel Ronalda na ulici a spýtal sa, či sa už rozhodol. „Nie, skutočne neviem, aké by mali byť,“ znela odpoveď. „Dobre,“ povedal obuvník. „Príď si po topánky zajtra.“ Keď Reagan na druhý deň dostal topánky, zbadal, že na jednej je špička okrúhla a na druhej hranatá. Svoje rozprávanie zakončil takto: „Pohľad na tieto topánky ma naučil dôležitej pravde. Ak človek neurobí vlastné rozhodnutie, niekto iný rozhodne za neho.“

Čo naviac mám k tomu ja?

Máme tendenciu odkladať rozhodnutia, ak nás do toho nikto a nič netlačí, niektorí ich radi nechávajú druhým, aby sa zbavili zodpovednosti, iní ani nevedia, čo chcú, a tým pádom ani nevedia, pre čo sa majú rozhodnúť a potom, keď sa to nevyvíja podľa ich predstáv, tak je zle. Potom sa ocitáme ako v začarovanom kruhu, kde si nás vkuse niekto hádže ako loptičku. A to mnohokrát preto, lebo sme si na začiatku nestanovili hranice, neboli dostatočne asertívni, neboli dostatočne odvážni opustiť niečo, čo nás ťahalo dole, a teda nechali to voľne plynúť a čakali, že sa niečo stane. Prípadne sme nechali rozhodnutie na niekoho iného, ale nakoniec to dopadlo absolútne inak. Potom možno prišla ľútosť a slzy. A hneď po tom slová, že „viac sa to nestane.“ Ak sa už raz pre niečo rozhodneš, tak sa toho drž. Nepoľavuj, hoci Ťa to bude zmietať kade tade. Ani strom neurve zo zeme, keď príde búrka, lebo má silne korene. Potrebuješ veriť svojim rozhodnutiam a byť presvedčený, že sú lepšie ako keby si ich neurobil. Čím skôr sa rozhodneš, tým skôr sa oslobodíš.