V jednom meste žil hrnčiar, ktorý mal svoju dielňu. V nej trávil celý svoj deň. Pracoval od svitu do mrku. Bolo to v zapadnutej uličke, po ktorej nechodilo mnoho ľudí, ale predsa sa niekedy niekto zastavil. Vyrábal totiž ozdobné vázy. Bol to však človek smutný, v jeho dielni bolo stále šero, a tak sa jeho vázy hodili iba na cintorín. Boli tiež také smutné ako on. No ľudia prichádzali a kupovali a tohto smutného muža mali radi. Jedného dňa však prišla na nákupy Graziella. Bolo to veselé dievča, ktoré prišlo kúpiť vázu pre svoju starú mamu. Tá už mnoho rokov odpočívala na cintoríne. Hrnčiar jej predal vázu a ona mu za ňu platila. Práve vtedy sa ich oči na chvíľočku stretli. Graziella si v nich všimla smútok a bolesť a nedalo jej to pokoja. Rozmýšľala, ako tomuto človekovi pomôcť, ako mu dodať radosti zo života. Najskôr to bude tým šerom, ktoré má v dielni. Poviem mu, aby si kúpil viac lámp a iste mu bude veselšie. Ako sa rozhodla, tak i spravila a hrnčiar poslúchol. Avšak nepomohlo. Smútok z jeho očí sa nestratil a vázy vyrábal ďalej iba pre cintorín. Graziella sa však už neuspokojila. Pochopila, že tu treba iné svetlo. Poprosila hrnčiara, či by mu mohla umyť oblôčik na jeho dielni a otvoriť dokorán okenicu. On privolil a dievča sa pustilo do práce. O chvíľu prenikli dovnútra prvé slnečné lúče a roztancovali sa po dielni. V ich svetle hrnčiar zbadal, že jeho výrobky sú skutočne smutné a že by sa dali robiť oveľa krajšie, že sú i iné farby ako šedivá a hnedá a že dievča, ktoré mu umylo oblok je krásne. A prvýkrát vo svojom živote vyrobil vázu, ktorá nebola určená na cintorín. Hrala krásnymi farbami a prežiarila celú jeho dielňu. Hrnčiar ju z vďačnosti daroval Grazielle.
Čo naviac mám k tomu ja:
Minule som sa zamyslela nad tým, že aké by to bolo, keby sme striedali farby šiat podľa nálady ako chameleóny. To by sotva niekto oklamal, že sa cíti dobre, keby jeho farby boli melancholické. A bolo by úžasné, keby človek, ktorý by svietil nažlto či na ružovo, sa dotkol človeka s tmavým oblečením a ten sa premenil na mix týchto farieb alebo pomocou odtlačkov by som do PC dostala výstup, akú má človek osobnosť…Ja viem, nereálne, ale tá predstava mi aspoň stála za to. To by bol ale zásah do súkromia, čo? To by sme sa buď hrali na naháňačku alebo každý by ostal zavretý doma, len aby sa nikto nikoho nedotýkal a nezistil o ňom nič. Avšak, aj keď to nejde takto vizuálne, stále denne stretávame ľudí, ktorí majú svoje farebné spektrum, svoje nastavenie a dokážu meniť naše pochmúrne farby na niečo nové. Je to akoby počas dňa sme boli plátno, na ktoré nám druhí maľujú nejaké čarbanice (plus tie naše) a my si to potom nosíme domov a vystavujeme si to na pozadí našej mysle či vedomia. Hotová galéria. Niektoré obrazy sa nám nepáčia, iné sme si zamilovali až tak, že ich nechceme pustiť. Ako dobre nám znejú niektoré slová a hojdáme si ich v srdci a koľko je takých, ktoré prášime ako koberce, len aby odišli preč. Búrky slov, farieb, emócií..je to ako spomalený film. Totižto naše sebavnímanie (selfconcept) súvisí s tým, ako my vidíme samých seba, ako sa hodnotíme a ako nás hodnotia iní. A predsa na konci dňa aj tak príde tma, líhame do postelí s nádejou v krajší zajtrajšok, rozžiaria sa naše srdcia a vnútorné svety a nebojíme sa ísť snívať, nech akokoľvek bláznivé sú naše sny. A to chce odvahu, no nie?
