Pondelok

7:30  (cestou do nemocnice) „Och, to na čo som sa ja zas dala…nemohla som si vymyslieť niečo ľahšie? Nie! Lebo ja si musím vkuse komplikovať život…snáď to prežijem.“ 

7:45  (na chodbe po dlhom čakaní, keď som si myslela, že na nás s kolegyňou zabudli) „Dobrý deň, vy ste prišli na prax?“ (primárka psychiatrie) ~ „Áno.“ ~ „Dobre, tak poďte na hlásenie.“ ~ „Uhm…“

Vošli sme do knižnice, kde bolo hlásenie a tam sedelo asi 25 ľudí, z toho cca 18 psychiatrov, primárka, jej asistentka (?) a zvyšok psychológovia (vrátane nás dvoch stážistiek). Rozoberali sa tam asi 5 pacienti, ktorí prišli zrejme čerstvo na psychiatriu, ale len stručné info (napr. pán XY bol privezený vo večerných hodinách s ťažkosťami takými a takými…“, plus štatistiky, koľko pacientov je nových a koľko odišlo a oznamy na celý týždeň (napr. v piatok mali konferenciu)…to je klasické pondelkové ráno.

8:00  Potom sme sa s kolegyňou rozlúčili, ona šla na iné poschodie a ja som sa dostala do rúk vedúcej psychologičiek (3 mladé, sympatické žienky), ktoré sú v 1 kabinete, plus na tom danom poschodí sú ešte 2 staršie, skúsenejšie klinické psychologičky. Vošla som do kabinetu a všetky oči na mne. Uff. (Tak vieš, si len stážista, čo by si čakal…ešte toho veeeeeľa nevieš). Tak ma aspoň vzala na oddelenie, nech si to trochu pozriem a zoznámim sa (opäť).

Aby si si to vedel predstaviť, tak majú tam jednak otvorené oddelenie (tam som trávila najviac času), je to dlhá chodba, kde je asi 10 izieb (na 1 izbe su 3 lôžka, pričom ženy sú spolu na izbe a muži sú s mužmi, nemieša sa to, majú tam na každej izbe nočné stolíky aj kúpeľnu – ako to je klasicky v nemocnici) a na toto oddelenie sa prechádza mini chodbičkou z vonkajšej chodby, na ktorej sú psychiatri a psychológovia. Tie dvere medzi chodbami sú otvorené, vzhľadom k tomu, že pacienti na tomto oddelení sa môžu voľne pohybovať a ísť aj vonku, napr. si kúpiť niečo pod zub, apod. (ak ich psychický stav, fóbia či úzkosť nie je väčšia a vtedy sa odtiaľ ani nepohnú a prinesie im to buď niekto z rodiny alebo kolegyňa z izby). Na tomto oddelení je aj vyšetrovňa, kde si posadíš pacienta v prípade, že s ním potrebuješ urobiť diagnostiku, teda najmä test, ktorý je potrebné individuálne administrovať (ty dávaš inštrukciu a on robí podľa pokynov a robíš popri pozorovanie, odpovedáš, keď sa niečo pýta, kladieš otázky apod. – závisí to od testu, môže byť tých testov aj viac), ostatné testy sa zväčša dajú pacientovi na izbu a potom si pre ne príde psychológ a následne vyhodnotí, zaeviduje do systému a napíše správu. Plus tam majú obedové stoly, TV, gauč, poličku s knihami, terapeutickú miestnosť a miestnosť na relaxáciu a cvičenie. Je toho dosť, nie? Na otvorenom oddelení sú približne tri týždne a za túto dobu prebehne aj vstupné vyšetrenie, diagnostika, dajú sa im lieky, sleduje sa ich stav a rozhodne sa, čo ďalej.

Potom tam majú akútne oddelenie (tzv. uzavreté – o poschodie nižšie/vyššie ako otvorené oddelenie – to závisí od konkrétnej nemocnice, ako to má), jedno je pre mužov a jedno pre ženy a tam sú už tie ťažšie diagnózy a tiež tam majú vyšetrovňu aj obedové stoly, TV, gauč, pričom na inom poschodí, kde kedysi bolo adolescentné oddelenie, majú tiež toto všetko aj terapeutickú miestnosť a dokonca aj fajčiareň.

Na každom oddelení je nástenka (tabuľa), kde majú rozpis (harmonogram), čo, kde a kedy majú, plus na otvorenom oddelení mali aj vystavené práce z arteterapie (fakt niektoré diela boli nádherné, by si až žasol).

8:20  Hrabem sa v kabinete v papieroch a dotazníkoch ako hraboš poľný…ešteže som sa diagnostiku učila poctivo a tie testy a pojmy mi niečo hovorili…

10:00  Ideme so psychologičkou do denného stacionára (bolo tam 7 pacientov s rôznymi diagnózami, pričom títo pacienti nie sú ubytovaní na psychiatrii, chodia domov k rodine a majú každý deň program od rána, pred nami tam bola pedagogička, ktorá s nimi robila nejaké úlohy, proste ten stacionár slúži na to, aby sa tí ľudia úplne neizolovali, socializovali, nebáli hovoriť o svojich problémoch, naučili sa počúvať druhých atď. Robí sa tam napr. aj kognitívny tréning a hocaké cvičenia, prípadne sa určí nejaké téma, na ktorú sa 50 minút bavia alebo sa môže dobrať téma z predchádzajúcej hodiny, ak je niečo, čo nemá niekto spracované alebo sa nedostal k slovu a ťaží ho to.

Akože zmes riadna…mánia (resp. pacient v manickej fáze), depresie, ostatných ani neviem, ale dve ženy ma len skúmali od hora dole a zvyšní sa tam pomaly zhádali o tom, kto má aké hodnoty. Samozrejme, sú na nich vidieť aj fyziologické prejavy (napr. nadmerné potenie) aj účinky liekov, po ktorých sú trochu oťapení. Gól pre mňa, keď…

sa jeden pacient, ktorý stále na seba strhával pozornosť a hovoril iba o práci, že práca je všetko, on sa snaží a plánuje (ale paradoxne keď mal povedať o sebe viac, tak to skončilo tým, že povedal „ale ja nebudem hovoriť detaily, to sa proste na tom pracuje“ a dookola to isté a drgal ešte do toho manického, že či s ním súhlasí (že oni si riešia svoj biznis a rozumejú si) a taká milá žena mu povedala, že „ja toto už nemôžem počúvať! Ty sa počúvaš?! Vkuse každé stretnutie počúvame len o tvojej práci a ani raz si nepovedal, že máš svoju ženu a rodinu rád…“ On: „No veď jasné, že ju mám rád, rodina a láska je dôležitejšia ako práca.“ Ona: „No ja neverím svojim ušiam! Toto je prvýkrát, čo si povedal niečo iné ako slovo práca. Môj muž bol bez práce pol roka. A ja som ostala pri ňom aj keď nemal prácu. Vieš prečo? Lebo ho ľúbim!“ On: „No ale keď dôjde na Teba hlad, tak z lásky sa nenaješ…kto Ti potom kupuje veci do chladničky? Veď dnes na všetko treba peniaze..“…a naťahovali sa ešte ďalších 30 minút…

…bolo to milé počúvať takto názory pacientov, ale po hodine má človek fakt dosť. Bol tam aj pacient, ktorý neviem presne akú mal diagnózu (zväčša je to mix viacerých), ale keď si sa ho opýtal, ako vníma túto situáciu, tak Ti odpovedal cez metaforu alebo iný obraz (napr. „Pripomenulo mi to, že keď som minule videl video, ako zavolali jedného harmonikára do rockovej kapely a on sa cítil absolútne mimo, že tam jednoducho nepatrí“…z toho vyplýva, že aj on sa cítil tak, akoby bol nezúčastnený, nepatril tam). Občas bolo náročnejšie odhaliť skrytý význam, ale to si človek zvykne.

11:15  Trochu sa stacionár natiahol, tak som len šla do kabinetu zistiť, či ešte niečo pre mňa majú a šla na intrák a dúfala, že ďalší deň to bude produktívnejšie a lepšie.

Utorok:

8:30 Primárska vizita – podstata je, že primárka chodí do kabinetu vždy k nejakému psychiatrovi (každý deň iný kabinet), kde sa stretnú viacerí psychiatri (prípadne psychológ alebo kto má z nich záujem a čas) a spoločne preberú jednotlivých pacientov (ich lekárske karty) na konkrétnom oddelení, tzn. ku každému – ako sa mu vodí, ako je tam dlho, či mu lieky zaberajú, či treba zvýšiť/ znížiť dávku alebo dať nové/ iné lieky, či treba robiť nejaké testy, čo s ním ďalej, atď. Na otvorenom oddelení bolo cca 16 pacientov, takže nejakú tu hodinku to trvá, kým sa všetko preberie. Potom sme šli pozrieť pacientov na oddelenie (v zložení asi 6 ľudí – primárka, 2 psychiatri, 2 sestričky plus ja, nie vždy je tento počet, ako kedy) a priamo sa ich primárka pýtala, ako sa cítia, či sa tešia domov, ak idú v daný deň a hlavne, že aké majú plány, očakávania do budúcna a čo budú robiť, keď odtiaľ odídu, na čom budú pracovať, atď. (pre mňa to bol super zážitok, pretože ja som práve ten typ, ktorý chce byť s pacientom v čo najväčšej interakcii a berie ho ako človeka ako každého iného)

10:00 Denný stacionár – podstatu sme si vysvetlili vyššie, takže opäť, buď sú tam tí istí pacienti ako v predchádzajúci deň alebo niekto nový pribudne, prípadne ak ich je málo, tak sa spoja skupiny.

11:00 Skupinová terapia – dostala som sa na ňu akoby náhodne, že ak chcem, tak môžem sa ísť pozrieť, ale nebude to nič extra a je že „v pohode“. Došla som na otvorené oddelenie a pozerám…v kruhu sedí 16 pacientov a čakajú na nás. Až sa mi nohy roztriasli, ale môj profesionálny výraz nedal na sebe poznať ani trocha trémy. Čisto som pôsobila, že ja som tam zamestnaná aspoň pol roka. :))) Tak sme si spolu prešli, kto išiel domov, kto prišiel, ako sa majú a doktorka vraví: „Dnes tu máme aj stážistku, predstavte sa.“ (len som sucho polkla a zhlboka sa nadýchla a zvolila úprimnosť a ľudskosť) „Takže, volám sa Simona a som tu na stáži, som v poslednom ročníku na psychológii a vybrala som si psychiatriu preto, lebo si myslím, že by si to mal každý zažiť. Teda psychológovia určite. Hoci sa do budúcna chcem zamerať na pracovnú psychológiu, chcela som mať túto skúsenosť, pretože ma hnevá, že veľa ľudí má predsudky voči psychiatrickým pacientom a ja viem, že sú to ľudia ako aj tí vonku a chcem proste vás oceniť, že na sebe pracujete..“ a taká zlatá pacientka, že „presne! niektorí vonku sú pomaly horší ako my čo sme tu zavretí..“ a ja vravím, že „máte pravdu.“

Doktorka potom oznámila, že od stredy tu nebude, tak nebude ani terapia a jeden pacient sa ozval: „No a pani doktorka, nemôžeme mať terapiu tu s touto milou stážistkou? Veď by to zvládla, nie?“ A ona pozerajúc na mňa: „No, veď to by ste zvládli, nie? Dohodneme sa potom a uvidíme.“ A ja že „Skúsiť to môžem.“ a k tomu iná pacientka: „Veď to je najlepšie, keď vás hodia do vody a naučíte sa plávať hneď.“ Ej, tá mi z duše hovorila :)))

…a tak som na ďalší deň mala sama s nimi terapiu.

13:00 Diagnostika, diagnostika a ešte raz diagnostika. Tej je v práci psychológa asi tak 80% z jeho celkovej práce. Či už ideš dávať testy alebo vyhodnocovať alebo písať správu. Každopádne, nie je to až taká sranda, ako sa možno zdá.

A potom hurá domov.

Streda

8:30 Sedím si v kabinete a pozerám si testy, keď začne zvoniť linka nádeje a potom ktosi zaklope na dvere. Vošiel vysoký, šedivý muž v zrelom veku, psychológ, že si prišiel po telefón, ale ešte predtým sa predstavil, podal mi ruku, usmial sa a sadol si na pohovku. Asi hodinu mi rozprával o histórii psychiatrie, o tom, ako študoval, súdnom znalectve, väzenskej psychológii, poukazoval mi správy, jeho prednášku na konferencii a bavili sme sa aj o IQ a xy ďalších témach, plus ma pozval na štvrtkovú vizitu na jeho oddelení (tom bývalom adolescentnom). Uff, takmer som nestihla svoju terapiu…Ale pamätám si peknú vetu, čo povedal: „IQ je pre mňa len orientačné, to sa dá z normálnej konverzácie zistiť, v ktorom pásme sa cca človek nachádza..veď to keď pozriem na teba, tak vidím, že máš vysoký nadpriemer.“ A ja že „čo? to podľa čoho súdiš? veď som povedala asi 20 viet dokopy“…vraj má 10 ročnú prax, že to už má v oku, tak nejdem namietať.. veď som len …stážista. :)))

Aby som nezabudla, boli sme na ECT = elektrokonvulzívna terapia (neprajem akosi vidieť tento pohľad, resp. mne to bolo na 1.krát nepríjemné, na 2.x už lepšie)…podstata tejto metódy je, že ak má niekto napr. bipolárnu poruchu (starý názov je manicko-depresívna porucha), kde sa strieda mánia s depresiou, tak táto metóda pomáha pacientovi znormalizovať hladinu, aby mu to tak nekolísalo a takisto zvyšuje prietok krvi v mozgu. Napísala som to veľmi zjednodušene, ale ak ťa zaujíma viac táto metóda, tak tu je odkaz. 

10:57 Utekám po kľúče a na otvorené oddelenie, kde už pacienti na mňa netrpezlivo čakajú. Mali tam pacientku tzv. „richtárku“ (zrejme si ju zvoli spomedzi seba) a dala som jej za úlohu mi všetkých pacientov pozháňať do jedálne. Osobne som si popozerala izby, vošla som do poslednej, kde boli dámy a jedna mi skoro hlavu rozbila, keď vychádzala z kúpeľne a ja vravím :“No poďte na terapiu.“ A pacientka mi vraví: „No kde ste tak dlho?! Už vás spomínam a vyčkávam hodinu!“ Ja: „No vy ste zlatá, tak vidíte, dočkali ste sa.“ (chytila som ju jemne za rameno) Ona: „No, nemohla som spomenúť milión? Možno by mi padol z neba.“ Ja: „Tak nabudúce skúste, a keď nespadne, tak niečo vymyslíme, dobre?“ 

Sadli sme si ako indiáni do kruhu, mala som nejaký zoznam tém, ale to by som nebola ja, keby som nešla improvizovať. Veď dačo som odpozorovala. Opýtala som sa, či sú nejakí noví pacienti a dali sme si kolečko o tom, ako sa majú, pričom tam bol mix príbehov, mix diagnóz (OCD = obsedantno-kompulzívna porucha, depresie (ľahšie aj ťažšie), panická úzkosť, závislosti, apod.) Bola tam aj jedna pacientka, ktorá sa rozplakala, že ona toto nemusí, nič proti mne, ale že nemá rada počúvať o druhých, berie to potom ešte horšie (takých prípadov bolo viac, sú pacienti, ktorí to neberú tak „športovo“ ako iní, prípadne ak sú noví, tak sa málokedy hneď otvárajú). Nie je ľahké viesť také niečo, keď ich nepoznáš a musíš sa držať po povrchu, nevieš, či nezasiahneš nejaké citlivé miesto, iní ťa pozorujú, tvoje reakcie, dokonca bola tam žena, ktorá povedala, že nič nechce hovoriť a na konci povedala, že „A viete čo, som sa rozhodla, že predsa len poviem“ a pre mňa to veľa znamenalo, oceňovala som ich stále, že sa neboja…Top moment?

Pacientka s panickou úzkosťou (a ďalšími abnormnými prejavmi), mladá žena, 21- ročná, na terapii povedala: „Ja som čítala veľa kníh, aj motivačných, pretože ma to zaujíma a ja beriem svoju úzkosť ako také klbko alebo loptičku, ktorú mám v hlave a poviem si, že toto klbko je malé a nemôže ma predsa tak veľmi ovplyvniť“, ono jedna vec je, ako to prezentuje pacient, iná ako to reálne je, atď., ale pointa je, že to pekne pomenovala a zracionalizovala si sama, že je to problém, ktorý si nosí sama v sebe, ktorý si vytvorila a že jedine ona ho môže skrotiť alebo nad ním vyhrať, hoci niekedy tomu podľahne, ale pomáha jej to. Neveril by si, ako sa tí ľudia inšpirujú a držia spolu, hoci sami sebe nevedia pomôcť, ale akonáhle niekto upúšťa, tak ten druhý ho povzbudí a to tam bolo silno cítiť, ako sú na jednej lodi. Každopádne je nutné, aby tie terapie absolvovali a lieky brali. Lekári tvrdia, že tak 50% sú lieky, terapia a 50% samotná práca pacienta. Asi niečo na tom bude…

13:30 Hádaj čo…zase diagnostika. Tentokrát na akútnom oddelení s takou strašne zlatou pacientkou, mala okolo 70 rokov. Až mi prišlo ľúto (ale na toto si treba dávať pozor). Išla som ju s kolegyňou vyšetriť a ona sa celý čas tak zlato usmievala, ešte povedala, že „juj, dievčatá, také zlaté psychologičky“, a to je problém, keď potom inak posudzuješ osobu a akoby chceš aj za ňu, keď si nevie spomenúť, v diagnostike sa proste držíme zásad a objektivita je jedna z nich, darmo. Chodila o barlách, ledva sa pohybovala, ale aj tak som jej vnútri držala silno palce. Aspoň, že tie návštevy majú, že je to trocha rozptýlenie pre nich. No na akútnom vedia byť niektoré pacientky aj riadne nepríjemné…

Štvrtok

8:30 Primárska vizita – klasika, to čo v stredu, len na inom oddelení, s inými pacientami, ale pointa rovnaká.

10:00 Skupinová terapia – tak toto bolo nečakané. Keď som si ich pozbierala do jedálne, tak polovica už sedela pri stole a boli všetci akýsi smutní. Nakoniec, že odišla richtárka domov a že bolo jej smutno, že nemohla byť na terapii. Moja zlatuľa. Tá pacientka, čo chcela, aby jej spadol ten milión, mi povedala, že „dnes nám odišli traja zo skupiny, to vám nikto dnes nič nepovie.“ Tak som začala terapiu tým, že nech verbalizujú svoje emócie a že chápem, že im je smutno, ale nech sa tešia aj z nových, čo pribudli. A vieš čo? Nakoniec sme sa toľko tam nasmiali na kadejakých témach, že ešte aj tí, čo mali ťažké depresie, sa zasmiali, no úžas! Sme preberali stravu, vegánstvo, trápne zážitky, čo sa komu stalo, psychológiu, to, že jeden pacient si kúpil tričko v Anglicku, ale určite tam mal napísané Made in China (nakoniec to bolo z Turecka), tak som ho poslala, nech nám spraví módnu prehliadku v tričkách a dokonca ostatní začali povzbudzovať ako na futbalovom štadióne, nech sa prezlečie. Tá atmosféra bola super..dokonca jeden pacient: „Môžem sa vás niečo opýtať? Vy ste z Košíc?“ a ja, že „Nie.“ „A to kde majú také pekné doktorky?“ A už som len počula, ako dve pacientky vravia: „Jano, ty fiškus, nebaľ nám tu pani doktorku…“ Haha, to proste ak si nájdete cestu k nim, tak pochopíte…vravela som, že mám pocit, že oni majú terapiu so mnou, nie ja s nimi a že viem, že niektorým je to nepríjemné, tak sa prídem s každým ešte porozprávať osobne a rozlúčiť za obedom. Bola som rada, že mali voči mne rešpekt a boli ku mne milí a otvorení. Dokonca mi povedali, že či naozaj musím ísť a že či sa k nim nemôžem nasťahovať, haha. Všetko má však svoje hranice.

Čo ma ale zamrzelo, bolo, že sa stretávajú aj doma s nepochopením až odsúdením. Ale zas ma prekvapilo, ako pekne sa orientujú vo svojich diagnózach a nemajú problém hovoriť o tom, hoci niektorých až človek nevie zastaviť.

14:00 Arteterapia – a ták som sa tešila a ták to dopadlo divne. Prišla som na „moje“ oddelenie aj s kolegyňou a terapeutkou a množstvom farbičiek (tie boli takú tupé, že mi až zle prišlo). Všetci sme si zavreli oči a ona začala rozprávať príbeh: „Predstavte si, že je nádherný, slnečný deň. Je sobota a vy ste sa rozhodli, že si spravíte výlet. Oblečiete si na seba niečo pestré a vyjdete von. Prechádzate po chodníčku smerom k lesu. Nadýchnete sa čerstvého vzduchu a ste naplnení pozitívnou energiou. Idete čoraz hlbšie do lesa a váš domov sa postupne stráca z dohľadu. Zrazu prídete k priekope (potoku?) a chcete sa dostať na druhú stranu, no chýba tam mostík. Avšak, sú tam polená, ktoré môžete použiť.“ Otvorili sme oči a inštrukcia bola, že máme nakresliť posledný obraz, ktorý nám ostal v pamäti hneď po skončení príbehu. Proste bolo na Tebe, či si postavíš most a prejdeš na druhú stranu alebo sa otočíš nazad alebo čo spravíš (má to všetko diagnostickú hodnotu, ako aj to, aké farbičky použiješ). Samozrejme, že mne to trvalo 3x dlhšie a ani som to nedokončila, lebo veď…umelec sa nezaprie. A potom každý ukázal svoje dielo a ona sa pýtala otázky, jednak nás, ako ten obrázok na nás pôsobí a jednak pacienta, prečo to tak nakreslil a čo to o ňom vypovedá. Super skúsenosť. Čo pacient, to iná kresba, iné prevedenie, iné farby, iné skryté motívy, iné riešenia, pod ktoré sa podpísala aj diagnóza.

15:30 Rozlúčka s mojimi pacientami – mali oddych, takže každý si robil, čo chcel. Nestihla som všetkých, ale dobehla som to potom v piatok. Keď som prišla na izbu k dvom depresívnym pacientkám, tak jedna sa ma opýtala, či si myslím, že to zvládne a ja jej vravím, že „ja v to verím, ale v prvom rade musíte veriť tomu vy“ a potom mi povedala „viete, síce pri tej terapii sa necítim veľmi dobre, ale ja vidím svetlo, svetlo na konci tunela, a to vďaka vám (hovorila som im nejaké story z môjho života na terapii, tak asi to zabralo) a boli zlaté, keď povedali, že sa mám držať a že som zlatá doktorka (oni tak volajú aj psychológov aj hocikoho, kto nie je pacient alebo sestrička), to človeka nabije energiou. Dokonca som stretla toho milého mladého muža s OCD, ktorý sa práve vrátil z obchodu a vravím mu, že „ste boli na nákup?“ (mal tam bagety a čokolády a kadečo) a on, že „Hej, trebalo zásoby“ a ja, že „Aj mne ste niečo kúpili?“ a on, že „Chcete?“ a už mi núkal čokoládu.., reku „Nieee, len srandujem, prišla som sa rozlúčiť.“ On: „To vážne? Tak to mi bude smutno, ale prajem vám, nech sa vám darí a zvládnete skúšky, ved vlastne vy už ste skvelá pani doktorka.“ Prejavili sa u neho potom kompulzie, ale nakoniec to zvládol, i keď sa celý triasol ..až mi je smutno, keď tak na to spomínam.

Piatok

Hoci bol deň konferencie a na mojom oddelení nebol nikto, presunula som sa na iné (bývalé adolescentné).

8:00 Hlásenie od pacientov – podstata je taká, že vždy sa rozdelí, kto bude na ďalší deň mať hlásenie, teda kto oznámi nových pacientov, tých, čo odišli, kto povie novinky zo sveta športu, čo bolo v televíznych novinách, počasie atď. (to majú rozdelené, trvá to tak 10 minút, sedí sa v kruhu v terapeutickej miestnosti alebo jedálni).

9:00 Vizita – to isté, čo predtým, s tým, že som si ešte popozerala detailnejšie karty a popýtala sa psychiatričky, čo som ešte chcela dodatočne vedieť a potom šup za pacientami.

10:00 Arteterapia – ale tentokrát to bol aj pre mňa boj. Téma bola: „Ako by vyzerala nádoba na vašu dušu.“ Reku pozerám, že „what?“ Začala som kresliť mačku ani neviem prečo, vôbec som nemala náladu na kreslenie, ale bolo to povinné a baba oproti mne, úplne zlatá, začala odo mňa obkresľovať tú mačku. Zas sme dali kolečko tak, ako pri príbehu.

11:00 Rozhovor s pacientkou – a tak sme s kolegyňou išli pozrieť jednu pacientku a trošku jej zlepšiť deň. Mladá baba, čo bolo ale pre mňa milé, že sa zaujímala o to, ako sme sa s kolegyňou dostali na psychológiu, prečo práve toto, prečo psychiatria atď. a som si vyskúšala, ako sa leží na tých lôžkach, že som si sadla na jej posteľ a veru…som vďačná za svoju posteľ. Ale čo by to bolo, keby tam mali luxus…veď to by už odtiaľ ani nechceli ísť domov pomaly. A ďalšia vec, veľmi účinná technika, ktorú používala, bolo obyčajné písanie si denníka, kde vyplavovala emócie a sledovala, ako a či sa jej stav zlepšuje, čo jej funguje a nefunguje.

13:00 Hneď za obedom som ešte skočila sa dolúčiť s tými, čo som nestihla v predchádzajúci deň a oni ma normálne vystískali poniektorí….ach jaj, ale unavená som bola po ceste domov neskutočne…dá to zabrať na psychiku, ale dalo mi to veľa. Vidieť tých ľudí, pracovať s nimi, rozprávať sa s nimi, pracovať s testami, vyhodnocovať, dávať si pozor na veľa vecí, atď.

P. S. Kazajky (alebo klietky) som síce nevidela, ale počula som o nich aj viem, že sa používajú, a teda ak budem mať opäť prax niekde na psychiatrii, dám info.

…dúfam, že tento článok a moja skúsenosť pomôže k tomu, aby si aspoň trochu zmenil uhol pohľadu na týchto ľudí. Snažila som sa tu zhrnúť to najpodstatnejšie, čo som si myslela, že by si mal vedieť. Je jasné, že nie vždy sa to takto dá…ja som to podala tak, ako som to vnímala a čo som zažila, je jasné, že nie vždy je to také ružové a pacienti sú rôzni, je tam veľa faktorov, ale pointa je, aby si nemal predsudky voči takýmto ľuďom a bol voči nim otvorený, priateľský a hlavne ľudský. Oni nepotrebujú ľútosť, ale pochopenie, povzbudenie, nádej a prijatie. Denne sa stretneš možno s jedným, dvomi ľuďmi, ktorí mohli byť na psychiatrii a ani o tom nemusíš vedieť, na niektorých by to človek ani nepovedal. Nevidno to na nich, ale nechcem, aby to bolo brané ako hanba, pretože aj oni pociťujú, že je to stigma, že to ľudia neberú tak ako oni, sú si toho vedomí, no viacerí sa neboja o tom hovoriť, a to odstrkovanie na okraj im ešte viac sťažuje adaptáciu a rýchlejšie vrátenie sa do normálu. Ten prístup aj zo strany psychiatra/ psychológa je dosť podstatný a aj to, ako to vníma samotný pacient. Priala by som si, aby to stále zlepšovalo, keďže štatistiky sú desivé…vždy treba začať od seba.