Zrejme poznáš ten pocit, keď by si najradšej utiekol alebo luskol prstami a bol fuč. Lúskaš a lúskaš ako oriešky a ono to stále nejde. Zrejme sa to pomyselné tlačidlo pokazilo a ostali sme zaseknutí v tom danom momente. Uff, čo teraz? Sú situácie, kedy to v žalúdku doslova vrie a ten stres je ako škriatok, ktorý vkuse prilieva olej do ohňa a tancuje okolo neho a teší sa, keď to zatrasie našim vnútrom.
~
Ja som mala takýchto situácií stovky. Už ako malá som ušla zo škôlky, ale mama ma vrátila nazad a rovno učiteľke do náručia. Och, ako mi bolo smutno. Alfred Adler hovoril, že naša prvá spomienka z detstva určuje nás životný štýl. To sa naozaj ťahalo so mnou dlho. Koľkokrát som chcela a nemohla som utiecť. Aj teraz to občas mám, hlavne keď cítim, že to všetko je na mne, že ja mám zodpovednosť a nikto to za mňa nespraví. Niekedy som bola rada, že mám veci plne v rukách a môžem ich ovplyvniť, urobiť si podľa seba. Inokedy som zas ja nechcela utiecť, ale ušiel niekto iný. Lenže to poznáš. Ak si perfekcionista alebo veci nejdú podľa Teba, tak je to hrozné. Všade vidíš nedostatky. Sú to však iracionálne presvedčenia, ktoré nás obmedzujú. Vždy sa dá dačo zlepšiť. Aj mňa obmedzovali a ťahali dole. Jednoducho sa nedá stále vidieť veci dokonale a tip top. I keď veľmi ťažko sa upúšťa od niečoho, na čom človeku záleží. Mnohí sme naučení robiť si svoju prácu poriadne, neodfláknuť to a keď vidíme iných, ako veci robia povrchne, tak nás ide roztrhnúť ako žaby. Všade to platí. Mnohí sa dokonca na tých poctivých priživujú a potom si človek povie, to čo je za systém, môžem sa na to z vysoka… Lenže ak to spraví človek poriadne, má aspoň ten dobrý pocit zo seba a vie, že je to kvalitne. I keď sa z neho nenaje, určite mu to zvýši pocit spokojnosti so sebou z dlhodobého hľadiska.
~
Veľakrát som utekala pred vecami či pracovnými termínmi, meetingami či vzťahmi, lebo neboli podľa mojich predstáv alebo som mala strach, že mi niekto šliapne na slobodu či budem vyzerať ako neschopná. Už len samotný záväzok a s tým späté povinnosti boli stresujúce. Predsa je ľahšie povedať, že ja nie som pripravená alebo že to nie je pre mňa, že nemám na to čas. Sám vieš, že na čo chceš, čas si nájdeš. Inokedy máš toho fakt veľa a hoci by si aj chcel, tak nemôžeš.
~
V skutočnosti som zistila, že ak pred niečím utekám, tak zväčša dobehnem k niečomu, čo je ešte horšie, ako to, čo ma prenasleduje. Akoby ma niekto držal zozadu za gate a ja sa mu snažím vymaniť z rúk. Čo je vlastne tá stanica, do ktorej utekám? Ako to tam vyzerá? Je to nejaká chalúpka bezpečia a istoty. Tam sa však možno skryť len na určitú chvíľu. Je to ako keď sa schovám pred búrkou. U mňa tam zväčša tresne blesk a je po fiktívnej chalúpke. Otázne vždy bolo, ako som sa k tomu postavila.
~
Čo som nakoniec spravila aj stále spravím? Vyjdem z tej búdky a poviem si, že idem do toho, lebo mi je trápne aj za seba, že vkuse si nachádzam dookola argumenty a pritom vôbec to nie je také hrozné a navyše…“hodím sa do vody“ (alebo ma tam dakto strčí) a niet cesty späť. Ty vieš, čo u Teba najlepšie funguje. Je však fajn, že keď Ťa tam aj hodia, tak aj so záchranným kolesom, že keby niečo. Ak nie, tak sa tým prebrodíš sám, ale ak toto čítaš, tak zrejme si to nejakým spôsobom zvládol. Nabudúce budeš z toho čerpať.
~
Čo je dôležité!!!! Aj napriek všetkému som si mohla DOVOLIŤ zlyhať, DOVOLIŤ niečo nevedieť/ nemať, DOVOLIŤ nebyť bezchybná, pretože ak sa zbavím toho, čo som si sama naložila na chrbát ešte naviac, tak pocítim úľavu. Máme pocit, že druhí nás budú mať viac radi, keď budeme mať to a to a budeme takí a takí, lenže to je omyl. To sú podmienky, ktoré častokrát nie sme schopní splniť. Nie dlhodobo a dostávame sa do klietky, z ktorej nevieme ako von. Cítime sa potom frustrovaní, keď sa tá situácia znova zopakuje a zutekáme, lebo nechceme zažiť znova to isté.
~
Myšlienky na záver: Utekáme z vlastných domovov do cudzích, aby sme sa napokon vrátili ako zranení vlci a nechali si oblízať rany tými, ktorí tu ešte ostali pre nás…

AKO TO RIEŠITE TY, KEĎ CHCEŠ UTIECŤ PRED NIEČÍM? ČO TI FUNGUJE?