Poslednou témou zo série o poruchách obsahu myslenia sú depresívne bludy. Ak je toto Tvoj prvý článok z trojdielnej série, tak o expanzívnych bludoch sme si hovorili tu a o paranoidných v tomto článku. V tejto časti to bude trošku depresívnejšie, ale pokúsim sa to podať takým spôsobom, aby si na konci mal nielen ucelenejší prehľad, ale aby si z toho nebol ešte viac v blbej nálade. Pripravený?
Čo sú depresívne bludy?
Ako už z názvu vyplýva, tak je jasné, že bude reč o bludoch, ktoré nie sú až tak „veselé“ ako napr. expanzívne bludy. Tieto bludy sú spájané s pocitmi smútku, nešťastia, komplexom menejcennosti či bezmocnosti.
Ale pozor!
Mnoho ľudí používa pojem depresia nesprávne. Preto nemýľ si pojem smutná nálada s depresiou. Určite to poznáš. Najčastejšie žena sa zobudí ráno a už má zlú náladu alebo najskôr povie: „Mám depresiu.“ A už si odpísaný, lebo ona všetko vidí v 50-tich odtieňoch čiernej, sivej a neviem akej. Ale toto nie je depresia. Buď len chvíľkový stav, napr. sa v jej hlave spojila nejaká myšlienka s negatívnou emóciou alebo má smutnú náladu, ktorá časom, počas dňa pominie. Každopádne sa k nej radšej pre Tvoje dobro nepribližuj 😀 Ono ju to prejde.
Ak má človek depresiu, tak musí mať túto „blbú“ či skleslú náladu resp. tento stav aspoň dva týždne, s tým, že sa ani nezasmeje ani neprejaví záujem o nejakú aktivitu a bude uprednostňovať samotu, zatiaľ čo žene keď kúpiš napr. čokoládu, tak aj zabudla, že mala ráno nejakú „depresiu.“ Tým ale nechcem povedať, že jej máš kupovať stále čokoládu, keď je smutná či nešťastná. (Nie na úplne každú to platí…) Ide mi len o to, aby si si nemýlil tieto pojmy a používal ich adekvátne. Ale poďme už ku konkrétnym typom bludov.
„Ja môžem za to, že naša suseda sa obesila. Keby som vtedy nestála na tej zastávke, tak to auto by nehavarovalo. Som úplne nemožná, pretože keby to tak nebolo, tak moje dieťa má lepšie výkony v škole,…“
Osoba s takýmito neustále sebaobviňujúcimi myšlienkami trpí autoakuzačným bludom. Je to pre depresiu najtypickejší blud. A ak stretneš takúto osobu, tak nesnaž sa jej to vyvrátiť, lebo ona si nájde hocijaké spôsoby na to, aby „obhájila,“ že je na vine.
Veľmi podobný autoakuzačnému bludu je mikromanický blud, avšak súvisí s pocitom nihility (ničoty) a povedala by som, že až s extrémnym sebapodceňovaním. Doslova sa ten človek cíti ako „nič“ alebo ako zbytočný, nepotrebný, popiera vlastnú existenciu.
„Ja to nedokážem. Ja to nezvládnem. Ja na to nemám. Nie som dosť dobrý. Som nula.“
Myslím, že asi každý si prešiel takým obdobím alebo má občas stavy, keď mu bežia takéto myšlienkou hlavou, hlavne v období puberty resp. nejakej vývinovej či životnej krízy alebo období, keď si myslel, že je niečo nad jeho sily, že nič nemá význam alebo mu to dalo okolie najavo. Jednoducho také tie existenciálne myšlienky, ktoré končia odpoveďami ako napr. „môj život nemá zmysel“ alebo „aj tak som neschopný a nič neviem, som nula“ atď. a depresia celkovo je spájaná aj so samovražednými myšlienkami. A podľa typu depresie vedie aj v konečnom dôsledku k samotnej samovražde. Preto netreba podceňovať, ak nejaký kamarát v Tvojom okolí má takéto myšlienky, i keď je niekedy ťažké to odsledovať, pretože ten človek to nemusí dávať najavo, ale rovno to spraví. Uvedený príklad napísaný kurzívou je príkladom insuficienčného bludu. Človek vníma sám seba ako totálne neschopného vo všetkom. Avšak nemýľ si to s obyčajným nízkym sebavedomím (ku ktorému pripravujem pre Teba ebook, ako ho zvýšiť). Tento blud sa týka všetkých oblastí, zatiaľ čo nízke sebavedomie len niektorých.
Ďalším typom je ruinačný blud. Sú to myšlienky typu: „Nikdy nebudem mať peniaze, navždy ostanem chudobný,…“ Súvisí so strachom z chudoby. Bohužiaľ sa to nedá vyvrátiť danej osobe slovami typu: „Ále, prestaň, veď peniaze boli, sú aj budú, nie si na tom až tak zle alebo život nie je o peniazoch, neboj sa, dobre sa vydáš, to sa spraví či motivačnými citátmi, niečo v zmysle: „Ak sa narodíš chudobný, tak Ty za to nemôžeš, ale ak zomrieš chudobný, tak za to môžeš.“ Pretože nejaká zmena postoja alebo myslenia si vyžaduje určitý druh terapie a spoluprácu nielen so psychológom, ale aj psychiatrom. Je to dlhodobý proces.
„Ja mám určite rakovinu hrubého čreva! Som o tom presvedčená. Mám všetky príznaky. Ja som si to pozerala na internete a presne všetko sedí. A mám určite aj schizofréniu! Minule ako som išla ku Kamilovi na kávu, tak som videla na ich streche ufo. A každý večer počujem v spálni akési hlasy a kroky….“
Podstata tohto bludu je jasná. Títo ľudia sú presvedčení o vlastnej chorobnosti, o tom, že majú niekoľko chorôb a chodia za doktormi, aby im ich choroby, ktoré si našli a pozisťovali napr. na internete alebo im to povedala nejaká suseda či pofidérna liečiteľka, potvrdili.
Na záver by som len zhrnula, že v ďalších článkoch budem určite rozoberať aj témy, ktoré budú aj klinicky zamerané, no je toho tak veľa, že do článkov nebudem môcť dať všetky informácie, preto ak by Ťa niečo bližšie zaujímalo, tak mi zanechaj správu, no aby si mal k dispozícii aj literatúru, kde je toho viac popísané a dobrou zrozumiteľnou formou, tak Ti môžem odporučiť nasledujúce dve knihy. Sú základ a sú fakt dobré. Neodporúčam len tak hocijaké knihy, pretože existuje veľa kníh, ktoré sú komplikovane napísané alebo nemajú taký ten „drive“ alebo niečo, čo Ťa prinúti ju nielen otvoriť, ale aj dočítať. A ja radšej vsadím na kvalitu ako na kvantitu. Tá prvá kniha je prehľad zo psychiatrie (všeobecnej aj špeciálnej) v skratke a tá druhá sú v podstate skriptá klinickej psychológie, kde je súhrn v kocke.